Dive Portal by Hippocampus

Na dlhšiu dobu sa ľuďom podarilo preniknúť do hĺbok Neptúnovej ríše, až keď bol vynájdený potápačský zvon. Nebola to však žiadna vymoženosť. O jeho princípe sa môžeme dočítať už u Aristotela.

„ Aby lovci morských húb mohli dýchať a zotrvať dlhšie, spustíme za nimi do vody obrátené nádoby naplnené vzduchom tak, aby sa nenaplnili vodou. Musíme ich ponárať rovnomerne a dbať na to, aby boli neustále vo vodorovnej polohe. Akonáhle by sa vychýlili, vnikla by do nich voda a prevrátila by ich.“ Stredoveké rytiny často zobrazovali sklenený sud zavesený vo vode na lane. Vnútri svietili lampy. Mal to byť „potápačský sud“ Alexandra Veľkého, v ktorom ako prvý zostúpil do morských hĺbok. Tam mal zažiť veci, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu.

Niečo pravdy na tejto správe môže byť. Pri obliehaní mocného Tyru sa Alexander určite dostal s potápaním do styku.

Pred jeho zrakom zvyknutým vidieť víťazstvá, boli pod vodou prerezané kotviace laná jeho lodiam. Silný prúd a vietor potom odniesli jeho lode na otvorené more.

Prvú autentickú správu o použití potápačského zvona napísal cestovateľ John Teniers.

„Tento zázrak je treba vidieť na vlastné oči. Len tak sa môžete presvedčiť, že takto môžete zostúpiť pod hladinu a nezamočiť si šaty a dokonca aj s horiacou sviečkou.“

Teniers bol v roku 1538 očitým svedkom neobyčajného pokusu uskutočneného v rieke Tajo, kde bol prítomný aj cisár Karol V. Tisícky obyvateľov starého španielskeho hlavného mesta Toleda sa tentokrát zhromaždilo na brehu tejto rieky. S nemým úžasom sa pozerali na zavesený zvon na hrubom lane, ktorý pozvoľna mizol pod hladinu. Dvaja Gréci, tvorcovia záhadného zvonu, sa v ňom potopili a po chvíľke, akonáhle bol znova vytiahnutý, z neho vystúpili veselí, zdraví a suchí. Veľkou nevýhodou potápačského zvonu bol nedostatok vzduchu. Keby sa zvon rýchlo nevynoril, všetci by sa v ňom udusili.Ale túto nevýhodu dokázal odstrániť človek, ktorý sa zaoberal hlavne vesmírom. V roku 1917 vytvoril anglický astronóm Edward Halley veľký potápačský zvon, v ktorom zostal pod hladinou hodinu a pol. Čerstvý vzduch si privádzal koženou hadicou, napustenou včelím voskom a olejom, zo suda do ktorého pritekala otvorom voda. Tá v sude stláčala vzduch a ten prúdil hadicou do zvona. Za niekoľko rokov nato sa do potápačských zvonov vháňal vzduch kompresormi alebo mrchami.

Tento princíp prvý raz vyskúšal anglický inžinier John Smeaton pri stavbe prístavu Ramsgate v roku 1778. Potápačský zvon, ktorý sa mohol potápať do veľkých hĺbok s prívodom vzduchu pod veľkým tlakom, bol už na dosah. V Ramsgate sa zrodil predchodca moderných kesónov, ktoré sa používali napr. pri stavbe rostockého námorného prístavu.

Hallyho nápad položil základy ku vzniku potápačského skafandra, ktorý umožňuje voľný pohyb vo vode. Aj v starých nákresoch a návrhoch potápačského zvona je nakreslený človek, ktorý sa vzďaľuje vo vodotesnej koženej výstroji na niekoľko metrov od zvona. So zvonom je spojený hadicou, v ktorej prúdi čerstvý vzduch. Nemeckému inžinierovi Klengertovi sa podarilo Halleyov nápad realizovať. V roku 1800 vytvoril potápačský oblek s kovovou prilbou spojenou s vestou s krátkymi rukávmi. Čerstvý vzduch sa vháňal mechom do ohybnej hadice, druhou hadicou sa spotrebovaný vzduch odvádzal.

Nabudúce hračka sira Roberta.

Fotogaléria k článku:

Zobraziť zoznam fotografií -->